Broňa Duhanová

<p>Desíte sa prvej vrásky, šedivého vlasu, kŕčových žíl, menopauzy a spomaleného metabolizmu? Dostávate srdcové arytmie pri predstave, že z vás v päťdesiatke bude korpulentná tetuška s bordovou trvalou? Alebo už teraz kujete plány, že vás pribúdajúce roky len tak nezlomia? Ako budete cvičiť do zodratia, zaplatíte si permanentku na kliniku krásy a ak bude treba, dáte sa preoperovať od ucha po palec na nohe, len aby ste vyzerali k svetu? Plánujete, že z vás bude šik päťdesiatnička typu Jennifer Aniston alebo aspoň štyridsiatnička typu Dara Rolins? Ak vám môžem ako staršia priateľka, poradiť poviem len jedno. Chill. <br>Korpulentná tetuška s&nbsp;bordovou trvalou z&nbsp;vás nebude (teda ak to sama nechcete – korpulentná možno, ale farba trvalej je čisto vaša voľba). Na druhej strane, nalejme si čistého vína, ak ste nevyhrali v&nbsp;genetickej lotérii, nebude z&nbsp;vás ani Jennifer Aniston s vyhladenou pleťou. To by si totiž žiadalo podstatne viac hodín s&nbsp;osobným trénerom, no &nbsp;zrejme aj o&nbsp;niečo viac estetických zákrokov a kokaínu, než si zo svojho platu môžete dovoliť. Ale nezúfajte. Ak nebudete chcieť za každú cenu ostať mladou a&nbsp;neurobíte si zo „štíhlosti“ zamestnanie na plný úväzok, prídete na to, že starnutie je v podstate veľmi príjemné. A oslobodzujúce.</p>

<h2><br>Depka pre vek? A načo?</h2>
<p>Z veku som mala depku len raz v živote. Pred svojimi tridsiatymi narodeninami. Mala som pocit, že som zastala na mŕtvom bode. V kariére aj vo vzťahu. Že ma už nič dobré nečaká, len tá menopauza. Nakoniec sa z tridsiatky vykľula tá najzábavnejšia a najvzrušujúcejšia dekáda v mojom živote. Začala som písať do EMMY, prekladať knižky, kúpila som si prvý vlastný byt. Rozišla som sa so životným partnerom a znovu sa s ním dala dokopy – nuž a v medziobdobí som si užila viac zábavy, než keď som mala dvadsať. Postavu som z toľkého „hýrenia“ mala lepšiu než v sedemnástich. Odvtedy si z narastajúceho počtu sviečok na narodeninovej torte už nič nerobím. Veľkú „štvorku“ som privítala so šampanským a rovnako privítam aj veľkú päťku, šestku, sedmičku, a ak Pánboh dá (alebo zdedím gény po mojich starých rodičoch ateistoch), aj osmičku a devinu. A prezradím prečo.</p>

<h2>Konečne mám super silu. Som neviditeľná!</h2>
<p><br>V&nbsp;závislosti od vašej genetickej výbavy (ale aj počtu detí, rozpočtu a&nbsp;množstva starostí, s&nbsp;ktorými denne zápasíte) tento zlomový moment v&nbsp;živote ženy nastáva niekde medzi tridsiatym piatym a&nbsp;štyridsiatym piatym rokom života. Chvíľu trvá, kým vám to doklepne. Kým postrehnete, že na vás prestali hvízdať stavbári, pokrikovať opilci v&nbsp;nočných autobusoch, že vám vaši celoživotní ctitelia prestali písať dvojzmyselné esemesky. Kým si uvedomíte, že si už nemusíte dokola sťahovať krátku sukňu, lebo vám nikto neočumuje nohy, ani naprávať podprsenku, lebo vám nikto nepozerá do výstrihu. Že váš chlipný šéf už znovu povýšil nejakú peknú mladú pipenku, ibaže smola, lebo to už nie ste vy. Čáry, máry, fuk! Ako šibnutím zázračného prútika ste sa stali neviditeľnou, ako píše vo svojom najnovšom románe obľúbená britská autorka Alexandra Potterová.</p>

<p><br>Nebudeme si klamať, keď si svoju neviditeľnosť prvý raz uvedomíte, môže vás to šokovať, deprimovať alebo aj pekne rozzúriť. Niektoré moje kamošky &nbsp;v&nbsp;tomto osudnom momente vyvalili celoživotné úspory za umelé kozy. Proces neviditeľnosti tým síce na nejaký čas oddialili (ani nie tak časovo ako skôr doslova, na bezpečnú covidovú vzdialenosť dva metre, inými slovami, neviditeľné sú len pri pohľade zblízka), ale nezastavili. <br>Pokiaľ ide o mňa, úžasne sa mi uľavilo. Prestala som si kupovať krátke sukne aj podprsenky, ktoré som aj tak odjakživa neznášala. Perverzný šéf ma už zrejme nepovýši, no aspoň nemusím počúvať jeho trápne poznámky a komplimenty, z ktorých mi aj tak vždy bolo iba tak na vracanie. Nemusím si lámať hlavu nad komplikovanými stratégiami, ako odháňať zamilovaných kamošov a nezraniť pritom ich krehké ego, a konečne s nimi môžem robiť tú jedinú vec, čo som s nimi odjakživa robiť chcela. Kamarátiť sa. Konečne môžem sedieť v nočnom autobuse, vo vlaku, v lietadle a v pokoji čítať knihu bez toho, aby som musela so škrípajúcimi zubmi počúvať poznámky ožratých študentov z Mlynskej doliny, ukrajinských robotníkov alebo arogantných amerických a nemeckých turistov, ktorí sa rozhodli, že si flirtovaním so mnou skrátia cestu ponad Atlantik. Konečne môžem ísť do potravín v teplákoch a s mastnými vlasmi a nikto ma nebude kritizovať. Veď som len ďalšia stará baba v rade pred pokladnicou. Pozornosť mužov je totiž dvojsečná zbraň. Možno vám dáva pocit moci, na druhej strane vám berie slobodu. Ruku na srdce, koľko z tých komplimentov a poznámočiek s miernym (alebo aj s totálne nemiestnym) vám naozaj robí radosť? Plus večné sledovanie sa v zrkadle, či ste dostatočne reprezentatívna, dá zabrať psychike aj rozpočtu. Som rada, že to už mám za sebou. Že ma v nasledujúcich rokoch budú posudzovať podľa mojich článkov a preložených knižiek, nie podľa toho, aký mám outfit a koho som zbalila. Ten pocit, že už konečne na nikoho nemusím robiť dojem, je úžasne oslobodzujúci.</p>

<h2>Konečne mám rada svoje telo</h2>
<p><br>Niekde okolo štyridsiatych narodenín sa s vaším telom začnú diať šialené veci a vy bezmocne zisťujete, že to už nie je vo vašich rukách. Lebo na to nemáte absolútne žiadny vplyv. Doslova zo dňa na deň vám vyschne pleť a strojnásobí sa obvod pása. Podstatne horšie než kozmetické problémy je však to, že prichádzate do veku, keď sa vám telo začína kaziť aj z mechanickej stránky. Odvšadiaľ vás bombardujú varovania: „<strong>Ženy nad štyridsať rokov majú zvýšeného riziko rakoviny toho, onoho a všetkého, infarktu, mŕtvice, depigmentácie, úniku moču...“</strong> Príde vám pozvánka na prvú mamografiu a o pár rokov aj na prvú kolonoskopiu, praktický lekár vám prvý raz v živote odporučí kúpele. Ale práve vďaka týmto hrozbám som k&nbsp;svojmu telu nadobudla celkom nový vzťah. Už to nie je nepriateľ, ktorého porážam diétami, ani nenávidený protivník, ktorého nie a nie vtlačiť do džínsov číslo 34. Teším sa, že moje telo, nech je aj číslo 190, zatiaľ funguje. Prestalo ma trápiť, či sú moje prsia príliš malé, príliš veľké, ovisnuté či asymetrické. Som rada, že ich stále mám. Šedivé vlasy mi netrhajú žily. Aj za ne som vďačná, že ich stále mám, dokonca husté a zdravé. A ak sú šedivé, vždy si ich predsa môžem nafarbiť na bordovo, no nie? Keď som prvýkrát zbadala celulitídu na lýtkach, bolo mi do plaču. No potom som si povedala, že tie moje starnúce celulitídové nohy ma dokážu vyniesť na štvortisícovú horu, udržia ma na lyžiach aj&nbsp;na korčuliach. A&nbsp;to je predsa úžasné.</p>

<p>Možno začínam mať kostnaté, vysušené,&nbsp; zvráskavené ruky a lámu sa mi nechty (u žien nad štyridsať rokov dochádza k rapídnemu úbytku kalcia a kolagénu), no pokým nimi dokážem behať po klávesnici počítača a písať tieto riadky, piecť nedeľný koláč a dotýkať sa milovaných ľudí, svet je stále krásny. A ak poviem, že mám konečne rada svoje telo, tak sa podľa toho aj k nemu správam. Už ho nekŕmim šalátikmi preto, aby som ho dostala do určitej veľkosti, ale preto, aby som ho čerstvou zeleninou udržala v optimálnom chode. Ak som po tom šalátiku stále hladná, pokojne telíčku doprajem aj nejaké tie endorfíny v podobe čokolády, plesňového syra a zmrzliny. Nenútim telo hýbať sa, aby som ho za tú zmrzlinu potrestala, ale aby ma na tie hory a lyžiarske trate vládalo nosiť čo najdlhšie. No ak si to telo pýta, nemám najmenšie výčitky svedomia stráviť celý víkend na gauči. Začala som ho obliekať do pohodlných šiat a obúvať do pohodlných topánok, ktoré ho netlačia, nedráždia a nezarezávajú sa doň. Áno, keby som mohla, idem aj firemný večierok v pyžame a birkenstockoch. A ani trochu za to nehanbím.</p>

<h2>Konečne môžem byť „buržoá“</h2>
<p><br>A nikto mi nebude vyčítať, že som snob, namyslená krava alebo že je so mnou nuda. Nedávno som v americkom Vogue čítala, že keď si prvý raz kúpite drahý <span style="text-decoration: underline;"><strong><a href="https://www.curem.sk/luxusne-matrace" target="_blank" rel="noopener">ortopedický matrac</a></strong></span>, je to neklamný znak, že začínate starnúť. Ja by som si slávny časopis dovolila doplniť: je to neklamný znak, že konečne začínate mať rada samu seba. Áno, kedysi som precestovala pol sveta za päť päťdesiat, kde som prespávala po hosteloch, prípadne stála na jednej nohe v preplnených vlakoch. Stanovala som s &nbsp;prvým frajerom v lacných kempingoch, kde nás doštípali jedovaté mravce a doniesli sme si odtiaľ salmonelózu. Prevážala som sa po Bratislave na starej poľskej fiatke, ktorej nefungovali brzdy. Dnes sa bez výčitiek svedomia priznám, že na takéto dobrodružstvá sa mám až príliš rada. Nedokážem spať v lacných hoteloch ani u známych po gaučoch, odmietam cestovať autobusom na dlhé trasy. Už si nekupujem lacné letenky, vyberám si ich podľa počtu prestupov a podľa toho, či to letí v normálnu ľudskú hodinu. Odmietam sa totiž trepať na letisko o tretej ráno. Môj zadok si predsa zaslúži dopravný prostriedok, ktorý nepripomína transport do Osvienčimu. A hotel, o ktorom Američania netočia hororové filmy. Moje ručičky vysušené ako rašple sa v živote napracovali dosť, aby na dovolenke konečne robili to, čo sa na dovolenke robiť má, teda oddychovali a „dovolili si“. A ak na to „dovolenie si“ práve nemám, oveľa radšej, než prespávať kdesi v stane, ostanem vo vlastnej posteli. So šálkou rannej kávy či s večerným pohárom bieleho vína sa budem slastne bahniť na svojom novom matraci s pamäťovou penou. Mimochodom, posledné leto som si prvý raz kúpila aj auto s vyhrievanými sedadlami, parkovacím asistentom, balíkom pokročilej bezpečnostnej výbavy, automatickým brzdením a hlavne automatickou prevodovkou. Ja! Čo som zanovito šoférovala na manuálnej prevodovke ešte aj v Spojených štátoch, lebo dobrí šoféri to predsa majú takto radšej a prehadzovať rýchlosti je taká úžasná zábava. H-L-Ú-P-O-S-Ť!</p>

<h2>Konečne mám rada svojho muža. Takého, aký je, nie ako som chcela mať</h2>
<p><br>Momentálne aj s&nbsp;vypadanou bradou po ožarovaní, ktoré postúpil v rámci liečby vážnej diagnózy. Vyzerá ako vypĺznuté kura po prehratom súboji s&nbsp;tučným kohútom. Váži toľko ako dvanásťročné dieťa, pozornosť chemoterapie. A&nbsp;predsa som rada, že je tu. Možno nezarobí toľko ako manželia mojich kamarátok a&nbsp;nedokáže vykachličkovať kúpeľňu, ale keby mi tak náhodou zajtra umrel, ostalo by na svete akosi smutno a&nbsp;prázdno. <br>Vážna diagnóza blízkeho človeka vám, pravdaže, nastaví priority. No nemyslím si, že my dvaja sme po rokoch talianskeho manželstva, po večnom rozchádzaní a schádzaní konečne zakopali vojnovú sekeru len pre jeho tumor na krčnej mandli. Skôr to bude mať niečo spoločné so starou dobrou zásadnou vzťahovou otázkou, ktorú si každý z nás skôr či neskôr položí. A to, či nám je lepšie spolu alebo od seba. Čím som staršia, tým viac myslím na to, že úlohou partnera (dieťaťa, psa, kamarátky...) nie je, aby vás urobil šťastnou, ale aby vám robil spoločnosť na ceste, na ktorej sa učíte robiť šťastnou samu seba. S mužmi je to tak trochu ako s tým naším telom. Nie je podstatné, ako vyzerajú (koľko zarábajú alebo či vedia kachličkovať), ale že sú stále tu, že fungujú, že nás stále majú radi. Tým však v žiadnom prípade nechcem povedať, že akýkoľvek živý chlap je lepší než nijaký. Nebudeme si popod nos ťahať medové motúzy, nie všetky partnerstvá štyridsiatnikov sa končia prímerím ako to naše. Mojej známej manžel raz pri večeri zahlásil, že zatiaľ čo on bude „šarmantný chlap v najlepšom veku, ty budeš stará chudera po zenite“.</p>

<p>Dotyčná dáma sa právom urazila a do roka manžela vymenila za basketbalistu mladšieho o pätnásť rokov. A dobre urobila. Za mladší model bola vymenená aj moja spolužiačka z gymnázia. Áno, chvíľu z toho bola na práškoch, ale potom si uvedomila, koľko jej s jeho odchodom odbudlo starostí. Bez požadovačného tyrana, ktorý si z nej celý život aj tak robil iba slúžku, má zrazu oveľa viac času na seba a svoje záľuby. Mädlí si ruky, ako sa jej dobre stalo, nech ho obskakuje tá hlúpa hus, čo si ho nabalila. Hlavnou výhodou zrelého veku totiž je, že konečne získate perspektívu. O sebe, o živote aj o tých, s ktorými sa o ten život delíte. Už sa nebudete psychicky skladať z hlúpostí, a už vôbec nie z ľudí, ktorí za to nestoja. Moja babička hovorievala, že najkrajšie obdobie života prežila v šesťdesiatke, keď odišla do dôchodku a narodila som sa ja, svoje vnúča, za ktoré už na rozdiel od svojich detí neniesla zodpovednosť, nemusela vychovávať, len rozmaznávať. A mohla sa konečne napchávať šiškami s malinovým lekvárom. Ani na moment nepochybujem, že mala svätú pravdu. Babi, neviem sa dočkať! Lebo fakt, že zase máme o rok viac, vôbec nie je taký zlý, ako sa zdá.</p>

Depka z veku? Zabudnite: Starnutie má aj výhody, našli sme tieto

Výber pre vás

Depka z veku? Zabudnite: Starnutie má aj výhody, našli sme tieto

Súvisiace články

Kate Middleton opäť vzdala módny hold Lady Di: Wow, to je dokonalá podoba!

OTESTUJTE SA: Poznáte zásady prvej pomoci? Zistite, čo robiť v krízovej situácii!

Paľo Habera sa rozhodol pre RÁZNY KROK: Oficiálne oznámil nečakanú SPRÁVU

Ďalšie dieťa, Švajdovci? Nič neskrývajú, TOTO prezradili!

Vinczeovci TO potvrdili - vo svojom byte napokon prichýlili...

Výber pre vás