emma.sk

Jej fotky na obálkach lesklých časopisov nehľadajte. Hoci sa venuje aj svadobnej fotografii, Ella Brown je najmä akousi terapeutkou, ktorá lieči ženskú dušu objektívom. Zažila som to na vlastnej koži.

Tridsaťsedemročná Austrálčanka si život bez objektívu nevie predstaviť. „Fotím vlastne odmalička. Dosť skoro som si všimla, že mám oko pre kompozíciu, že viem zachytiť okamih a vytvoriť pokojnú atmosféru, aby sa ľudia, ktorých mám v zábere, cítili uvoľnene.“ Ella je skutočná profesionálka s vysokou dávkou empatie. Poznáme sa iba pár mesiacov a keď mi ponúkla pár hodín fotenia, váhala som. Predsa len, nebola som v najlepšej forme, chronický nedostatok spánku pri deťoch, ktoré sú na striedačku choré, si pýtal svoju daň. No Ella nešla hneď na vec, najskôr mi naliala horúci čaj a chcela o mne vedieť viac. „Predtým, ako ženy fotím, veľa sa s nimi rozprávam. Uvoľnia sa, keď cítia spriaznenú dušu a ja sa naladím na ich frekvenciu. Iba tak som schopná zachytiť nielen ich tvár, ale aj ich vnútro,“ vraví matka jedného syna, ktorá veľmi dobre pozná neprespané noci.

Strávili sme príjemných pár hodín fotením. Jej nástrojmi sú objektív a prirodzené svetlo. Nasmiali sme sa ako už dávno nie. No po fotení mi neukázala ani jeden záber, musela som si počkať. Fotografie posiela všetky naraz, ako príbeh. Majú totiž vyvolať reakciu. Tá prišla, ale iná, akú som čakala.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Predtým, ako sa Ella stala terapeutkou s objektívom, študovala ľudskú dušu v práci, ktorú by nezvládol každý. Mladá Austrálčanka odišla v osemnástich do Londýna, a hoci vyštudovala filmovú fotografiu, prácu našla v charitatívnej organizácii Mental Health, ktorá pomáha ľuďom v ťažkých životných situáciách. „Desať rokov som mala na starosti všetko od rozpočtu cez ľudské zdroje až po logistiku. Keď napríklad niekto spáchal samovraždu, bola som to ja, kto šiel svedčiť pred súd pri zisťovaní príčin,“ vysvetľuje jemné žieňa, ktoré muselo v práci riešiť zúfalú chudobu rodín, násilie na ženách a deťoch či podporu osamelým. Na prahu tridsiatky sa jej však narodil syn Harley a ona vedela, že materstvo a bývalé zamestnanie nejdú dokopy. „Pracovať som chcela a mala som šťastie. Keď mal Harley osem mesiacov, stretla som fotografku, rovnako mladú matku, ktorá potrebovala do svojej agentúry pre svadobnú fotografiu pomoc,“ spomína Ella, ktorej sa tak splnil sen. Pracovala na čiastočný úväzok, zarábala a všetok voľný čas mohla tráviť so synom.

Pre fotografku pracovala päť rokov a veľa sa naučila. Mentorka si všimla skvelé oko žiačky a častejšie ju nechávala pracovať samostatne. Lenže postupne Ella objavovala v časopisoch viac a viac vlastných záberov, pod ktorými bolo podpísané meno jej šéfky. Ju nikto nikde nespomenul. „Až mi raz manžel priniesol známy mesačník s veľkým editoriálom. Bola to moja práca, ale o mne tam nepadlo ani slovo. Vtedy som si povedala, že sa osamostatním,“ hovorí a svoje rozhodnutie neľutuje, hoci mala na začiatku veľa pochybností. Čo ak sa sama nedokáže uživiť? Ako zoženie klientov? K odvahe sa však pridal malý zázrak. „Presne v momente, keď som si zakladala webovú stránku vlastného podnikania, mi zavolal redaktor časopisu Metro v Londýne. Šlo o tému, ako sa ženy po pôrode postavia novým výzvam. Spravil so mnou celostranový rozhovor s veľkou fotkou a urobil mi tak úžasnú reklamu.“

Opustila Austráliu aj Londýn, precestovala za svadbami svet a zakotvila vo Švajčiarsku. Ella však tvrdí, že aj ženy, ktoré žijú v rôznych kútoch zemegule, sú si v mnohom podobné. Najmä v tom, že všetky chcú byť krásne a cítiť sa žensky. „Spoločnosť určuje mnoho faktorov, ktoré ovplyvňujú dievčatá od útleho veku. Austrálčanky sú emancipovanejšie, nezažívajú takú nerovnosť medzi mužmi a ženami ako napríklad vo Švajčiarsku. Sú aj otvorenejšie a schopné experimentovať,“ uvažuje Ella Brown, ktorá si však všimla aj iný fenomén. Napríklad mladé Angličanky sa ocitnú v úlohe sexuálneho objektu omnoho skôr.

Pred pár rokmi sa desaťročné dievčatá v Londýne ešte stále obliekali ako deti. Dnes si ich však ľahko pomýlite so staršími, pretože nájdu ženské oblečenie v detských veľkostiach. Spoločnosť, sociálne médiá a módny priemysel im to umožnili. Tieto deti stratili časť detstva. To bol jeden z dôvodov, prečo Ella nechcela vychovávať dieťa v Londýne.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Projekt Invisible Women (Neviditeľné ženy) sa zrodil popri tom, ako fotila nevesty, novorodencov a všimla si smutný fakt. „Bola som šokovaná, ako sa ženy od istého veku prestanú ľúbiť a považovať za krásne. Kontrast medzi nevestou, ktorá je vo svoj svadobný deň stredobodom pozornosti, a matkou rodiny, ktorá ma žiadala o rodinný portrét, bol obrovský.“ Pri mnohých rodinných foteniach cítila, že mamy sú zatienené deťmi, manželmi, takže pôsobia stratene a krehko. „Vtedy sa mi ozvala jedna z mojich klientok. Mala osláviť štyridsiatku a jej manžel jej chcel venovať obrovskú hviezdnu oslavu. Lenže ona chcela pravý opak. Chcela, aby som ju v jej narodeninový deň fotila, aby som zachytila všetky jej emócie. Samozrejme, zaujímalo ma, prečo si pýta práve takýto darček, a odpovedala mi, že si roky pripadala neviditeľná. Bola mamou, skvelou kolegyňou v práci aj všetkým, čo od nej okolie očakávalo, ale veľmi dávno nebola sama sebou. Vtedy som si uvedomila, že prirodzenosť ženy, partnerky a mamy dnes takmer nevidieť.“

Veď čo je meradlom krásy napríklad na Instagrame? Nastajlované, veľmi mladé ženy, ktoré sa ukazujú dokonalé, v tej istej póze, na míle vzdialené skutočnosti. Aj preto charizmatickú Austrálčanku akosi podvedome vyhľadáva podobný typ žien. Ella ich opisuje ako nezávislé, vzdelané, silné, no keďže majú málo času a kopu povinností, svoje ženstvo nevedia prežívať naplno. „A zrazu sa dostanú do bodu, keď chcú konečne urobiť niečo pre seba. Platia mi za fotografie a je na mne, aby som ukázala svetu ich najlepšiu verziu,“ vysvetľuje Ella proces pred fotením. Vždy klientku vypočuje a ak treba, jemne navrhne popremýšľať nad šatníkom. „Mnohé mamy žijú v tričku a legínsoch, lenže tajne snívajú o šatách či peknom kostýme. Vtedy im radím, aby pred objektívom nosili to, v čom sa cítia sebaisto a žensky.“

Keďže som pred fotením nepodstúpila žiadnu skrášľovaciu procedúru a nie som ani fanúšik silného mejkapu, na fotkách od Elly som to skutočne ja. Lenže keď som tie svoje portréty uvidela prvýkrát, rozplakala som sa. Na fotkách som bola naozaj ja, ale vo vysokom rozlíšení. Žiadne úpravy, žiaden retuš, tvár pekne zblízka s každou vráskou. Jej objektív bol neúprosný. Bola som sklamaná, dúfala som možno v kútiku duše, že ešte stále vyzerám mladšie, než je môj skutočný vek. Moje kúpeľňové zrkadlo s mäkkým pološerom mi doteraz klamalo a nikdy som tieto svoje nedokonalosti až tak detailne nevidela. Hneď som v návale smútku napísala Elle všetko, čo cítim. Ale ona vedela, že prejdem tým istým procesom ako „neviditeľné ženy“ predo mnou.

Potrebovala som skrátka trochu času všetky tie emócie spracovať. „Takáto reakcia žien je veľmi častá, mnohé to cítia podobne. Roky sa starali o deti, o prácu, niektoré sa nespoznali, niektoré sa rozplakali, boli z fotografií sklamané, pýtali sa, toto som ja? Kedy som sa stala tou ženou?“ vysvetľuje fotografka a dodáva, že veľké emócie však potrebujú čas. „Trvá to päť až desať dní, kým sa mi tie statočné ženy znova ozvú. No potom sú dojaté a šťastné, že dostali šancu na to, aby boli samy sebou. Po čase totiž ich sklamanie prehrmí a príde pocit hrdosti na to, čo dokázali,“ hovorí Ella, ktorá svojím objektívom robí nemožné. Dodáva ženám sebavedomie aj z mäkkého svetla a bez retuše. Na jej portrétoch sú totiž krásne tak inak. Zvnútra.

Dá sa dnes fotiť bez retuše? Ella Brown to robí, aby ženám ukázala ich pravú tvár

Výber pre vás

Dá sa dnes fotiť bez retuše? Ella Brown to robí, aby ženám ukázala ich pravú tvár

Súvisiace články

Greenfluenceri: Títo šikovní Slováci vyrábajú dizajnové kúsky z plastu!

Vau, klobúk dolu: Speváčka Vanessa Paradis urobila v čase korony túto nádhernú vec

Made in Slovakia: Nové špeciálne číslo magazínu EMMA je práve vonku!

Pomoc, čo mám zase variť? "Korona“ dilema vyriešená, skúste tieto rýchle a ľahké recepty

Výber pre vás