„Chýba mi každý deň,“ priznáva partnerka Ďuďa z kapely Hex, ktorý zomrel na rakovinu pankreasu

Bolestivá spoveď partnerky Ďuďa z kapely Hex, ktorý zomrel na rakovinu. „Chýba mi každý deň!“

Úprimná spoveď partnerky Ďuďa z kapely Hex, ktorý zomrel na rakovinu. „Chýba mi každý deň!“ 

V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Sedíme na brehu jazera v Rusovciach, kde chodili Mirka (36) s Ďuďom behávať. Práve on ju k behu pred rokmi priviedol. Milovali to tu. Rovnako prírodu a dlhé spoločné raňajky, bez ktorých nikdy neodišli z domu. Dnes s ňou sedím pri vode na deke namiesto neho ja a spomíname na to, ako sa pred piatimi rokmi zoznámili na koncerte Hexu v Košiciach. Aj na to, ako urputne bojovali, keď Ďuďovi zistili rakovinu pankreasu. Žiaľ, choroba Mirke jej lásku predminulý rok v auguste vzala. Mladá žena, ktorá stála pri Ďuďovi do poslednej chvíle, sa musela naučiť žiť bez neho. Úplne nanovo.

Mirka, stále rátaš každý jeden deň, čo tu s&nbsp;tebou Ďuďo nie je?

Áno, stále. Je to už 395 dní. Každý deň od jeho odchodu som mu totiž písala listy. Taký môj denník, kde som dala na papier to, čo by som mu chcela povedať, keď tu už nebol. Robila som to denne do 380. dňa. Teraz mu už píšem skôr sporadicky, keď sa mi s ním sníva alebo mu túžim niečo povedať. Nikto cudzí tieto listy nikdy nečítal. Je to len moje, pre mňa a&nbsp;virtuálne pre Peťka.

Je to tvoja forma terapie po strate milovaného človeka?

Asi áno. Poradili mi to dokonca dve ženy, ktoré tiež prešli podobnou skúsenosťou. Jednou z&nbsp;nich bola Majka Demitrová, ktorá mi povedala, že tak začala písať básne Palkovi. Druhou bola Lucka Mokráňová, ktorá sa mi ozvala asi desať dní po Peťkovej smrti. Lucii vraj veľmi pomohlo, keď sa jej zabil partner, že mu písala listy. Tak som to skúsila aj ja. A odporúčam to každému, kto sa potrebuje porozprávať s človekom, ktorý tu už nie je. Je to veľké uvoľnenie emócií.

Chýba ti stále rovnako ako na začiatku? Alebo je strata časom znesiteľnejšia?

To, čo cítiš, bude stále rovnaké. Možno navonok sa tvárim inak, ale vnútri tá strata bolí stále. My sme boli veľmi dotykoví ľudia. Zaspávali sme tak, že sme sa držali za ruky. Permanentne sme sa potrebovali jeden druhého dotýkať. Hoci len letmo. Kedykoľvek sme prešli okolo seba, vždy sme sa pohladili. Jeho blízkosť mi chýba zo všetkého najviac.

Ako ste sa vlastne zoznámili?

Spoznali sme sa na vianočnom večierku firmy, pre ktorú som pracovala. Tam sme spolu prehodili len pár slov. Ale stretli sme sa opäť presne&nbsp;rok nato v&nbsp;Košiciach, keď mal Hex akustické turné, a&nbsp;vtedy medzi nami preskočila povestná iskra. Bolo to veľmi milé. Vlastne sme taká láska z koncertu.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane.

Mali ste nejaký obľúbený spoločný rituál?

Za necelé štyri roky, čo sme tvorili pár, sme spolu veľmi radi a&nbsp;často raňajkovali. Raňajky boli náš rituál. Nešli sme z&nbsp;domu bez bolo, aby sme sa spolu nenajedli a pri tom sme si povedali, čo bude kto z&nbsp;nás robiť v&nbsp;ten deň a aký nás čaká program. No keď Peťo odišiel, úplne som prestala raňajkovať. Preto, lebo mi ráno pri tom stole veľmi chýbal. Až teraz sa to učím odznova a snažím sa znovu si na raňajky navyknúť.

Hovorí sa, že život s&nbsp;muzikantom nie je práve najľahší. Vnímala si to tak? Mal znaky typického umelca, ktorý je pohltený svojou prácou, žije si svoj rokenrol a hudbu uprednostňuje pred všetkým ostatným?

Nikdy predtým som nemala skúsenosť s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;hudobnej brandže alebo s umelecky založeným človekom. Pre mňa to bolo na začiatku veľmi ťažké, keďže som pragmatická a musela som si zvykať na to, že je po mojom boku taký milý rojko, ktorý žije vo svojom svete. Umelecká duša sa prejavovala v&nbsp;každom jeho kroku. My sme trebárs vždy a&nbsp;všade meškali, lebo sa dokázal vyslovene zasedieť na stoličke a&nbsp;začítať sa do knihy. Nevedela som ho odtiaľ vytiahnuť.

Na koncertoch sme ho poznali ako usmievavého a&nbsp;priateľského Ďuďa. Aký bol v súkromí? Bol napríklad praktický v&nbsp;rámci domácnosti?

Bol vášnivý čitateľ, to možno o ňom ľudia netušili. Dokázal zhltnúť za týždeň aj niekoľko kníh. A všetci o&nbsp;ňom vždy hovorili, že je veľmi pokojný. No keď som sa rozhodla, že ideme maľovať zábradlie na balkóne a&nbsp;bolo treba tie dosky zbaviť starého laku a&nbsp;natrieť nanovo, to ste mali vidieť. Tie jeho nervy. Pri druhej doske to vzdal. Nemal trpezlivosť šmirgľovať ich, tak som ho poslala radšej preč a&nbsp;urobila som to sama. Ale vedel iné veci, trebárs veľmi dobre varil.

Kedy ste začali mať podozrenie, že jeho zdravotný stav sa zhoršuje? Ako ste sa dozvedeli o&nbsp;jeho diagnóze, ktorou bola rakovina pankreasu?

Pri úplne bežnej preventívnej prehliadke, kde sa objavilo prvé podozrenie. Definitívne sa však diagnóza potvrdila až pri operácii, ktorej sa nedalo vyhnúť.

Ty pracuješ pre farmaceutickú firmu, pohybuješ sa teda v oblasti medicíny. Čo ti ako prvé preletelo hlavou, keď si sa dozvedela tú strašidelnú diagnózu?

Bola som vtedy pri ňom, lebo my sme na všetky vyšetrenia chodili spolu. Snažila som sa od prvého momentu byť maximálne jeho oporou. Nielen ja, ale aj celý tím v&nbsp;Národnom onkologickom ústave, kde k nám všetci boli naozaj ústretoví. Sú to ľudia s&nbsp;plným nasadením, deň-noc, čokoľvek som potrebovala, boli na telefóne. Keď som prvýkrát počula tú diagnózu, bolo to pre mňa ako úplné sci fi. Ale ani na sekundu som to nechcela vzdať. Ani na sekundu, aj keď sú ľudia, ktorí sa možno v takej chvíli opustia. Ja som si povedala, že ideme bojovať spolu a budem tu pre neho.

Uvedomovali ste si, že je to jedna z&nbsp;najťažších foriem rakoviny?

Niečo také si nechceš uvedomiť. Aj preto som si nič navyše o&nbsp;tom ochorení ani nečítala. Áno, vedela som, o čo ide, ale nechcela som si to pripustiť. Vedela som, že tam stále je nejaké percento nádeje. A verila som, že práve Peťo bude to percento, ktoré sa z toho dostane.

Peter bol bojovník. Stále sa objavoval aj na koncertoch a&nbsp;i keď už nepobehoval po pódiu ako voľakedy, často zvládol odspievať väčšinu skladieb. Všetci, vrátane fanúšikov Hexu, verili, že tú chorobu porazí…

Absolvoval liečbu, veľmi sme sa snažili, upravili sme stravu aj životný štýl. Bola to veľká psychická záťaž nielen pre nás, ale aj celé naše okolie. Tým, že bol známy, to s ním prežívalo aj jeho okolie. Boli chvíľky, keď sa cítil fajn, dokázali sme si užiť život, ísť na výlet. No potom prišli také, keď mal bolesti, a&nbsp;boli sme radi a&nbsp;vďační za každý jeden deň, keď prejavy choroby nemal. Boli to sínusoidy. Ale najhorší bol posledný mesiac. Bojoval však do poslednej chvíle.

Akú poslednú peknú spomienku naňho máš? Možno nejaké gesto, ktoré spravil alebo niečo povedal...

Obaja sme milovali Banskú Štiavnicu. A pamätám si na náš posledný výlet v Štiavnici v apríli 2019. Bol krásny, taký spontánny, Peťo sa vtedy stále usmieval. Keď sme prišli do reštaurácie, práve v nej skupinka zahraničných turistov hrala na gitare a hrali falošne. Vtedy mi povedal – Micka, ja to nemôžem počúvať. Tak ho to znervózňovalo, že prišiel k nim, zobral im gitaru a začal hrať aj spievať pesničku Hurt od Johnnyho Casha. Veľmi sme sa na tom zabávali.

U&nbsp;koho si našla najväčšiu oporu po tom, čo Peter zomrel?

V&nbsp;mojej mamke. Keď som jej zavolala, čo sa stalo, hneď sadla do auta a&nbsp;prišla za mnou z&nbsp;východu do Bratislavy. Bola pri mne celý týždeň, až do pohrebu. Ona bola presne tá, ktorá so mnou preplakala prvé dni. Ale aj celá najbližšia rodina, Peťkovi rodičia, jeho aj&nbsp;moja sestra s&nbsp;rodinou a&nbsp;blízke okolie mojich kamarátok. Celé je to také zvláštne, lebo ľudia okolo zrazu nevedia, ako sa majú k&nbsp;tebe správať. Ty by si aj chcela s&nbsp;niekým byť, ale ľudia sa ťa v&nbsp;takej chvíli akoby báli. Nevedia, či ti teraz majú niečo povedať alebo radšej byť ticho. Niekedy sa toho však netreba báť. Stačí sadnúť si k tomu človeku a byť pri ňom. Niekedy ani slová nie sú dôležité.

Máš po ňom niečo na pamiatku? Nejakú hmotnú spomienku?

Asi najviac, čo mi robí radosť a&nbsp;pripomína mi ho, je gramofón. Lebo viem, aký mal vzťah k&nbsp;hudbe. Aspoň som vedela, čo mu kúpiť ako darček. Platni sa vždy potešil.

Nie je pre teba ťažké počúvať teraz jeho piesne?

Spočiatku som to robila nonstop. Stále som si púšťala jeho pesničky, pozerala som si videá, fotky, lenže&nbsp;potom som sa psychicky zložila a stále som plakala. Teraz si uvedomujem, ako som sa trýznila. Vo chvíli, keď som bola najviac emočne zranená, som si ešte takto nakladala. Priznám sa, teraz už Hex počúvam menej. A&nbsp; skôr staršie piesne, ktoré ma s&nbsp;ním ešte nespájajú. Prvé albumy, ktoré nahral, keď sme ešte neboli spolu. Rada však občas zájdem na ich koncert. A milujem pieseň Poslednýkrát z najnovšieho albumu Tebe. To bola pieseň pre mňa, Peťko to veľakrát aj spomínal.

Prvé dni, týždne či mesiace po jeho smrti boli iste náročné. Ale teraz, po vyše roku, čo ti najviac pomohlo žiť ďalej normálny život a&nbsp;nezblázniť sa?

Najlepšie, čo som mohla spraviť, je, že som začala nanovo žiť. Jeho odchodom akoby odišla stará Mirka a&nbsp;prišiel niekto nový. A&nbsp;ja som mala tú možnosť začať odznova a&nbsp;pracovať na sebe. Nájsť možno samu seba práve tým, že on už tu nie je. Dostala som možnosť vnímať veci úplne inak, inými zmyslami. Teším sa z&nbsp;bežných vecí, ktoré som si predtým vôbec nevšímala, že môžem ísť do prírody, ráno sa zobudiť. Nepotrpím si na materiálne veci a je mi jedno, čo si kto o&nbsp;mne myslí, lebo je to len a len môj život. To zlé, čo sa stalo, ma veľmi posilnilo. A na jedno som veľmi hrdá. Že za celé to obdobie, čo tu Peťo nie je, som si nedala ani jedinú tabletku na upokojenie. Ľudia, ktorí utrpeli podobnú stratu, vedia, aká to je nenormálna psychická záťaž. Ja som si vždy hovorila, že človek dostane na plecia naložené len toľko, koľko zvládne. Nič mi ho už nevráti. To bolo to najhoršie, čo som si musela uvedomiť a začať žiť z&nbsp;toho pekného, čo sme spolu zažili.

Vyhľadala si aj odbornú pomoc psychológa?

Bola som u&nbsp;psychológa, mala som s ním pár sedení. Ale ja sama som vyštudovala pedagogiku, &nbsp;v&nbsp;rámci toho aj psychológiu, čiže som presne vedela, čo mám robiť. Musíš sa s&nbsp;tým naučiť žiť, inak sa z&nbsp;toho zblázniš. Ten človek zostane s&nbsp;tebou stále v&nbsp;spomienkach a&nbsp;myšlienkach, ale treba dať aj sama sebe šancu na nový život.

Cítiš jeho prítomnosť stále, zosobňuješ si ho s&nbsp;niečím tu na svete?

Človek, ktorý tým prejde, hľadá stratenú osobu v&nbsp;čomkoľvek, čo sa mu udeje. Ja napríklad v&nbsp;dúhe. Vídam ju často. Napríklad aj presne pol roka po jeho smrti, na Valentína, som išla autom po diaľnici a práve v&nbsp;čase Peťkovej smrti sa predo mnou objavila dúha. A&nbsp;nikto na svete mi nevezme, že to nebolo znamenie. Niekto na takéto veci verí a&nbsp;niekto nie. Ja áno.

Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Viem, že máš rada prírodu, behávaš, cestuješ...

Prvé tri mesiace, možno aj pol roka, som nebola schopná robiť nič. Absolútne nič. Moja prvá terapia bolo kreslenie. Začala som kresliť a dávať svoje emócie na papier. To sa mi páčilo a&nbsp;pomohlo mi to. A&nbsp;Peťko ma priviedol k&nbsp;behu. Veľa sme behávali spolu. Po jeho smrti som sa bála začať znova behať, pretože mi chýbala jeho prítomnosť. Ale potom to zrazu išlo, dala som si slúchadlá, pustila si piesne, ktoré sme mali radi, a&nbsp; rozbehla som sa. A ešte veľa čítam a&nbsp;počúvam hudbu.

Vieš dať nádej ženám, ktoré prešli niečím podobným? Ako pokračovať ďalej a&nbsp;naučiť sa žiť bez človeka, ktorý bol tvojou neoddeliteľnou súčasťou?

Takáto strata blízkeho človeka bolí. Veľmi bolí. A treba prejsť všetkými fázami. Plačom. Budeš sa aj hnevať, že ťa tu ten človek nechal. Dlho som sa napríklad veľmi bála usmiať. Zrazu som mala pocit, že sa nemôžem usmievať, veď som prišla o partnera, o najbližšieho človeka. Ale nech sa toho ľudia neboja. Dať si šancu na úsmev, lebo, ako sa vraví, úsmev lieči. A&nbsp;je to tak. Nech žijú z lásky, ktorú im ten blízky dal. To je najviac.

Úprimná spoveď partnerky Ďuďa z kapely Hex, ktorý zomrel na rakovinu. „Chýba mi každý deň!“

Autor článku

Anna Onderková

Výber pre vás

Úprimná spoveď partnerky Ďuďa z kapely Hex, ktorý zomrel na rakovinu. „Chýba mi každý deň!“

Autor článku

Anna Onderková

Súvisiace články

Speváčka Kristína Peláková je štyri roky vydatá a manžela ukazuje zriedkavo. Priznala prečo!

Dcérku jej vzala leukémia, 13-krát skúsila umelé oplodnenie: Skutočný príbeh, ktorý trhá srdce

Toto je nová krv slovenského šoubiznisu, zoznámte sa!

Aj my sme najlepší: Spoznajte Slovákov, ktorí dobyli svet!

Nová moderátorská star: Slovenský Mareš na scéne?

Výber pre vás